Volá sa to život!

27. ledna 2011 v 21:31 | Anjel bez svojho neba
animal
Mood:        Ako sa to vezme...
Listening: iTunes shuffle
Reading:    Maxim E. Matkin - Aj ja teba
Writing:     Paralela
Watching: do prázdna...

Za spontánnosťou vždy stojí šialenstvo, alebo aspoň menšia psychóza... 
Tá psychóza sa volá život!


Je to zvláštne, máme takú nepochopiteľnú, bázlivú úctu ku všetkému, čo sa viaže s osobou z minulosti. S osobou, ktorá nás opustila, zomrela, alebo proste žije ďalej, tesne pri nás, ale bez nás.
Žije sa s tým ťažko, ťažko sa s tým vyrovnáva. 
Nie, neviem aké to je stratiť dôležitú osobu týmto spôsobom. Nie až tak dôležitú. Ale prežívam si to s inými, cítim, čo oni cítia, viem, čo možno nosia v sebe... takú tú malú búrku. 
A dôležité je neopustiť ich pri tom, držať, nepustiť a cez to všetko si prebojovať cestu k nemu, nedovoliť tomu človeku prepadnúť sa do seba, k svojím myšlienkam. 
Nevravím, že smrť a vymazanie jednej osoby zo svojho života, je nevyhnutne to isté. To druhé bola moja voľba, ale cítime sa podobne. Definitívnosť s akou život končí smrťou je neodvrátiteľná, pocity sú intenzívnejšie, ale to druhé sa iba stupňuje každým dňom, ktorým sa obšuchneme vedľa seba.
Je to zvláštne, každý deň si prezerám staré fotky, kontrolujem jej nástenku, nosím prívesky, prstienky, naušnice a iné darčeky od nej a neviem ju dostať z hlavy. Smrť je konečná, môžeme sa s ňou zmieriť, iba čas vie premôcť bolesť, iba pravý priatelia vyčarujú úsmev. Čo však s tým druhým?
Viem, som sebecká, keď v takejto situácii myslím možno na seba... lenže nemyslím. Dovolila som si tú myšlienku iba na chvíľu a odvtedy ju dnes večer neviem vyhnať z hlavy. Možno za to môže ten drobný krížik na mojom krku, spomienka na anglicko a na jej výraz, keď mi ho zapínala po prvý krát, možno čudesný deň s divnou atmosférou a to všetko. Nie, nemyslím na seba. Aspoň nie tak veľmi, ale je toho proste príliš

Možno si ani neuvedomujeme, ako veľmi ťažká skúška nás čaká. Nie je tu iba jeden problém, aj keď ten je možno najväčším. Každý máme svoje malé vojny, nevyhneme sa im, aj keby sme chceli. Každý si čosi v sebe nesieme, odsúvame to na neurčito, iba aby sme pomohli niekomu blízkemu, kto to teraz potrebuje. Ale jedného dňa to neustojíme...
Viem, že nie!
Jedného dňa sa pomyselná hrádza pocitov a ťaživých myšlienok, ktoré môžeme odsunúť, preborí. Nastane pohroma.
Chcela by som tomu zabrániť. Som pozorná, dávam na ľudí okolo seba pozor, strážim viac, ako kedykoľvek, snažím sa byť nenápadná, no nedarí sa mi to. Mám okolo seba toľko smútku, ľudských bolestí a starostí. Jediná cesta je zniesť to a nedovoliť už nikomu ublížiť si viac, ako je nutné. 
Nie, povedala som si, že už to nedovolím. Som na tomto svete, aby som niesla cudziu bolesť, vždy tomu tak bolo. Bútlavá vŕba. Ja iba počúvam, problémy za nikoho nevyriešim. Môžem dať radu, viac odo mňa nežiadajte. Ale vyplakať sa vždy môže každý...
A ja potom sama, keď sedím doma a dívam sa do steny, plačem, ale o tom nikto nevie, nikto nevie, ako si sama ubližujem myšlienkami na ňu, ako ma bolia nevinné poznámky, zmienky o nej, občasné zhliadnutie jej siluety na chodbe alebo v sne. Je to patetické, ale neubránim sa tomu. Akoby som videla ducha.
Môžem ju ešte stále tak veľmi milovať?

A zasa na druhej strane... svetlá časť celého tohto horko-sladkého príbehu sa začala prejavovať v celej svojej kráse. A hej, je to vtipné... Ešte to bude vtipné! :) Nech si vravia čo chcú...
Mýlia sa, ak si myslia, že im to neželám. Iba som opatrná, veľmi opatrná. Dávam pozor, strážim, kontrolujem. Nechcem, aby si niekto ublížil.
Lenže neublíži... už nie! Napriek pár búrkam, niekoľkým tornádam a občasnému mrholeniu, bude všetko iba lepšie. Odteraz! Nikomu nedovolím spadnúť...


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama