Nikto na svete...

26. prosince 2010 v 23:37 | Anjel
fluff
Mood: :-(
Listening: -
Watching: -
Reading: -
Writing: -

Odišli

Schúlila som sa do klbka a na plno sa rozplakala. Nie preto, že ja by som na to mala dôvod. Oni mali. Cudzie emócie ma na plno ovládli. Držala som svoj vankúš a tlmila v ňom vzlyky. 
Niekto mi toto všetko závidí. Cítiť cudzie emócie, čítať v ľuďoch. Ja viem, že je to prekliatie.
Triasla som sa na celom tele a chcela som od niekoho objať. A predsa som vedela, že musím počkať, kým všetci odídu, aby som mohla všetko to predýchať. Cítila som sa tak stratená, bili sa vo mne pocity a duše cudzích ľudí, ktorým už teraz neviem pomôcť. Teraz je to na nich.
Spôsobili to dve čarovné slovíčka, ktoré som vyslovila presne 6x v živote. Tri krát jemu, dva krát tomu druhému a raz jej. Smutné, že práve v tomto neviem pomôcť, pretože som na to tak isto. Tie slová- tak úprimné a spontánne, ako ich niektoré osoby chcú počuť- mi proste nejdú cez pery. Som na ne doslova alergická, keď nimi niekto plytvá, alebo ich používa ironicky, ako isté osoby v mojom živote. Ale tak skutočne som to povedala iba trom ľuďom. A tí traja ľudia mi občas nedajú spávať, tí traja ľudia mali najväčší vplyv na môj život a zrazu mám pocit, že som neurobila dostatok vecí, aby som ich v tom svojom živote udržala. A tak trošku opitá píšem tento blog, pretože to zo seba potrebujem dostať. 
Môžem dať iba jednu radu, byť trpezlivý, pretože je to ťažšie ako sa na prvý pohľad zdá. Sú veci, ktoré v nás ostávajú. 
Ale o dvoch veciach som sa dnes presvedčila:
Prvá bola, že napriek tomu, že sú slová, ktoré niektorým ľuďom nejdú cez jazyk ako mne, budú robiť všetko preto, aby to vyjadrili inak. A budú bojovať. To viem istotne! Láska je nevyspytateľná vec a keď sa nedá vyjadriť slovami, nájde si cestu von. Aj keď to na prvý pohľad tak nevyzerá, chce to čas.
A tú druhú vec si zatiaľ nechám pre seba. Ale raz sa ju dozviete... Keď budem triezvejšia. Dnešok bol predsa len na niečo dobrý. 

A okrem toho dnes viem, že nikto na svete si nevie predstaviť čo všetko vo mne ostáva. Ako stopa v snehu, jasná a priezračná na čomsi takom belasom a čistom. Každá jedna emócia, ktorá mnou lomcuje. Bolí to, vrýva sa to do duše. Nepoznám človeka, ktorý by cítil to isté, čo ja. A verte, že ja by som vycítila jeho prítomnosť. Všetci okolo si môžu domýšľať, ale nikdy nepochopia. Nikto na svete nevie, nechápe, nemôže pochopiť. Ostávam nepochopená a možno je to tak lepšie. 
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama