Písanie pre uja R., urážanie sa na Mimozemšťana, radosť, opatrenia, bláznovstvo, sklamanie a Evenová

23. října 2010 v 0:29 | Anjel
no good
Mood: Sladká
Listening: B.o.B.-Airplanes
Reading: Niňo Ďurech- Mimozemšťan a Malá čertica (to sa hodí!)
Watching: na new foťák
Writing: Paralela



Môj pekný ujo R. si prial, aby som mu niečo napísala. Tak tu to je...

Začnem s tej dobrej strany. Čo ma teší?
Prednedávnom som oslávila svoje sedemnáste narodeniny. To ma síce neteší, ale vlastne mi to je už jedno. Tak o rok už oficialne nebudem dieťa, no čo? Ešte stále môžem rok robiť hlúposti! 
Sedemnástka však bola zlom. Nejde o vek, nejde o oslavy, vôbec nejde o narodeniny. Ide oňho. Podarilo sa mi čosi o čo sa pokúšam od februára. Posledná skúška bola zložená, zvládol ju úspešne. Ujo R. vydržal povahy, litánie a zamotané vzťahy mojich kamarátov, spolužiakov, ľudí, ktorý pre mňa znamenajú celý môj bláznivý svet. Skladám poklonu, bolo to rýchle. A hlavne riskantné. Čo by som robila, keby sa to všetko pokazilo? Stálo to za to! Ďakujem mu, že to so mnou všetko vydržal, že je teraz tu a že to všetko ide ako po masle. A ďakujem im, že to bolo rýchle, bezbolestné, obyčajné a úplne (dobre, tak takmer úplne) bezproblémové.
A nebola som sama, ktorá narodeniny oslavovala. Bola tam aj istá Miona, ktorá si momentálne vzala letenku do neba a spiatočná zatiaľ nie je v dohľadne. Ona ma teší. Tešil ma moment, keď som v jednej ruke zvierala čerstvo nový foťák, v druhej jej ruku a rozumela som každému slovu, ktoré vnútri kričala. Vykrikovala o tom, že je šťastná, prešťastná, že ma miluje, že miluje celý svet. A že ju konečne pobozkal. KONEČNE! A Mione sa zrazu zmenil celý svet. Konečne. Obe sme šťastné. Konečne. Asi ju milujem...

Bohužiaľ viac je toho, čo ma hnevá. Ale ani to mi nedokáže zhoršiť náladu. Skackám a pospevujem si, nanana... Problémy? Aké problémy?!
Ale sú tu. Prvý: Mimozemšťan. Prisahám, že ak toho chalana nezabije niekto v tmavom, temnom rohu, urobím to ja. Chýbal mi taký kúsok a teraz som sa vzdialila na kilometre. Od kamaráta, od človeka, ktorého mám rada. Chcem tak veľa, keď chcem vrátiť čas? Toto celé bola chyba. Obrovská, hlúpa chyba. Ako hrubka v diktáte, keď napíšeme milovať s ypsilonom. Tak sa cítim. Ako láska bez s. Láka, vábi... láska. A čosi jej chýba. Vzrušenie? Nežnosť? Pointa?
Chýba nám pointa. A nežnosť. Jemu. Ja som žena, ja som prirodzene nežná.  A chýba mi... hm, to radšej nepoviem, čo mi chýba...
 Zakázaná láska, 
 ťažká letná zástava, 
 noc, keď hustnú cukry, 
 smaragd tráv. 
 Pod jazyk ma ukry, 
 budem k tebe rubín
 topás
 korund 

diamant

 a ešte k tomu hrubý. 
(Lebo ty si ku mne láskavá.)
Druhý problém? Aj keď sa tvárim, že problémy neexistujú, užívam si tú chvíľu v dokonale-dokonalom svete, je ich tu more. A čo ma mrzí? Líška.
Sklamal ma. Donútil ma preplakať kvôli nemu noc. A nie prvý krát. Chcela som, aby sme na to zabudli, jeden prešľap tolerovať môžem, aj dva, aj tri, aj tisíc. Ale keď ich je nekonečno...
Začalo to vybíjaním zlosti z Mioni na mne, pokračovalo to poznámkami a končilo vždy rovnako. Plačom. Mojím. 
Bolí ma, keď človek, ktorý sa mi dostal pod kožu, narobil tam neporiadok, spôsobil tornádu, zrazu príde na to, že mám aj svoje slabé miesta a okamžite to využije. Viem, opláca mi to. Ale narozdiel od neho, mňa tým iba dostane do depky. A do riadnej! Láme mi srdce. Priatelia to občas dokážu lepšie, ako ktorýkoľvek chlap. Zlomiť mi srdce, hrdosť, pohľad... Tak ako slzy lámu svetlo.
Vyhrážala som sa už dosť. Najprv som si robila iba srandu, teraz to myslím vážnejšie ako smrť. A zo smrťou sa nežartuje, ona nemá zmysel pre humor! 
Opatrenia... a vyhrážky. Že spolu končíme. Pretože ja takto ďalej nevládzem. Ja to celé ťahám. Naozaj mu na mne už nezáleží? Naozaj ma iba využil? Chcel sa dostať k nej, pustila som ho. Jediná, ktorá sa vždy postavím do cesty chlapovi, ktorý k nej mieri som ja. A on prekonal ešte aj mňa. A úplne si ma obmotal okolo prstu. Aj keď to nerada priznávam, je to proste pravda. 
Alebo možno... Dnes mi niekto povedal, že neviem ako dať najavo lásku. Nie, neviem. Stále s tým mám problém. Trochu. Rada sa pritúlim, nechám sa pohladiť, naťahovať, rozmaznávať. Ako mača. Ale skoro nikdy to neoplatím. Vždy sa stiahnem, keď je rad na mne. Bojím sa. Popálila som sa raz, nemusím viac krát. Ťažko sa mi vyslovujú slovíčka "Ľúbim ťa". Napíšem ich radšej do blogu, pretože tam mám istotu, že si to prečítajú iba osoby, ktoré to vedia. Ujo R., Maggie... 
A Líška? Povedala som mu to. Do očí. S úsmevom. A neuveril mi. Asi neviem úprimne vyznávať lásku. Nie, naozaj neviem. Ostala vo mne iba irónia a strach.  A tak veľmi by som mu to chcela dokázať. Ale už je to asi jedno, pretože ma prinútil pochybovať, či on má rád mňa tak, ako tvrdí!

Potrebujem asi... lásku. Veľa lásky. Pre seba, nie pre druhých okolo. A čokoládu... 

angel
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Chris Chris | Web | 23. října 2010 v 9:27 | Reagovat

fakt zaujímavý článok... nemám k tomu čo dodať... prajem aby sa všetko vyriešilo

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama