Boli sme raz milovaní...

31. října 2010 v 0:31 | Anjel
gliter
Mood: Spomínam...
Watching: Bon Jovi - Always videoclip
Reading: Niňo Ďurech- Mimozemšťan a Malá čertica
Listening: Bon Jovi - Always
Writing: Celý deň som sa pokúšala napísať denník

Venované mojím bývalím trom mušketierom... ostal iba jeden, ostatný padli...

Človek zomiera toľkokrát, koľkokrát stratil priateľa...


ONA
"Existuje liek na lásku - ešte väčšia láska!"
(Henry David Thoreau)

A tak sme nakoniec skončili tu. Ja a ona. Dve úplne odlišné spojené duše, ktoré sa milovali viac, ako bolo dovolené a dobrovoľne prehliadali svoje chyby. Ja som bola vždy ten prototyp človeka, s ktorým ona nechcela mať nič spoločné. Vulgárna, otvorená, spoločenská, pubertálna a zvrátená. Ona bola tým svätým v temnotách, Trójska Helena, nevinná a naivná. Ale moja. A ja som ju tak veľmi chránila, ani ona sama o tom nevedela! A tak som dospela. Pri nej. Ona so mňa spravila toho Anjela, ktorým dnes som. Ani si nevie predstaviť, koľko ľudí by ju za to dnes pochválilo. Nie, neďakujte mne, že som, poďakujte jej, že som aká som! Kvôli nej som sa stala Lilly Evenovou, zachraňovala som ľudí okolo, ona vo mne zanechala to dobré, čo ostalo v mojej duši. Kedysi boli ako Diabol a Svätec. Ona proti mojej druhej najlepšej kamarátke. Ona zachraňovala to zlo, ktoré vo mne Lucia nechávala. A tak sme vyrástli v to, čím sme dnes. Ja som Anjel. Ona? Ona prehrala celý svoj život...
Kvôli nej som chcela bojovať za svet a dnes mi ten svet patrí. Svet, aký vždy chcela ona. A ona? Nemá nič. Prišla aj o priateľov, aj o chlapa, ktorý ju mohol milovať tak, že by sa z toho zbláznila. Má iba v svoju slepú vieru v čosi, čo jej aj tak nepomôže. Ľutujem to. Chcela som ju zachrániť. Bránila som ju vždy. Spomínam si, ako som za ňu bojovala pred všetkými, ako som ju obhajovala a ona o tom nemá dodnes tušenia. Prebiehalo to potichu, niekedy v čase, keď spala sladko v svojej posteli a ja som zúfalo telefonovala s človekom, ktorý po nej šalel. A spomínam si, ako som jej posielala esemesky a volávala každý večer a uspávala ju úsmevom a pár povzbudivými slovami, pretože som sa o ňu tak strašne bála. A to všetko aby som ju ochránila od samej seba. 
Spomínam si na veľa vecí...
...ako sme spoločne sedeli na húpačkách pred našim domov a bavili sa o tých dvoch bláznoch. To nás spojilo.
...ako sme spoločne hrali futbal s nimi na školáku.
...ako sme písali Match-makerku a vždy sa nasmiali.
...ako som jej zúfalá volala, aby sme sa stretli.
...ako mi zachránila život na tých istých húpačkách na ktorých to všetko vlastne začalo.
...ako sme si vymenili pár prvých opitých bozkov.
...ako som sa s ňou pohádala, treskla za ňou dverami a potom sa s revom zrútila do postele.
...ako mi celá zúfalá prezradila čosi, čo ešte nikomu nikdy nepovedala.
...ako sme si vymenili tých pár esemesiek o ktorých sa nikto nikdy nedozvie.
...ako plakala, keď som na ňu kričala.
...ako sme spoločne pozerali Partičku u mňa na posteli a bolo nám fajn.
...ako sme sa spolu milión krát smiali na veci, ktorú chápeme iba my dve.
...ako som jej prvý krát povedala, že ju brutálne milujem a nikdy neopustím.
...ako ma držala za ruku
...ako nenávidela, keď som jej dala pusu a ona mala odtlačku môjho rúžu na svojom líci/krku/čele.
...ako ma podržala, keď som prišla o kamarátku.
...ako veľa pre mňa znamenala.
...ako ma zachránila.
...ako som ju učila čarovať a potom sme sa na tom obe smiali
...ako som ju vychovávala.
...ako skákala tri metre, dvadsaťdva len preto, že ju pobozkal.
...ako mi povedala, že sa bozkávam inak ako on.
...ako sa tvárila, keď mi to vravela
...ako ju milujem.
...ako som o ňu prišla.
...ako veľmi zúfalá je.
...ako ma naštvala, keď sa rozprávala zo Zuzou.
...ako veľmi jej šibe.
...ako veľmi som teraz nahnevaná a chcem vrátiť čas.
...ako veľmi by som jej chcela dať ešte ďaľšiu šancu.
...ako mi chýba a chcem, aby bola opäť taká, ako vtedy.
...ako veľmi si dlžíme navzájom.
A zrazu mi je opäť do plaču, spomínam na veľa úžasných vecí, vynárajú sa z pamäti ako film, odvíjajú sa mi pred očami a slzy ma mýlia, neviem čo je skutočnosť a čo iba spomienka. Ona bola pre mňa dlho tým NAJLEPŠÍM, čo mi život dal. Vedela ma rozosmiať, vedela ma rozplakať, vedela mi vynadať, vedela ma utešiť, vedela ako ma bozkávať, ako ma milovať, ako ma nenávidieť, kedy mi čo povedať. Ona bola moja Miona...

t quiero


ON
"Muž je tvor, ktorý prvý bozk ukradne, druhý vyžobre, tretí vymáha, štvrtý dostane, piaty si nechá páčiť a všetky ostatné znáša"
(Helen Rowlandová)

Stretli sme sa dávno a predsa si to pamätáme. Vlastne sa najprv stretli iba naše pohľady. Jeho rozpačitý a ten môj pevný, zvedavý. Usmiali sme sa. A tam to niekde začínalo. Úplne nevinne, ako detské hry. Húpačka pre dvoch. Raz som bola dole ja a ty zasa hore. Potom sme sa vymenili a tak sa vzájomne vyhadzovali do nebeských výšok. vyrastali sme spolu. Na svojich vtipoch, na našich spomienkach, na spoločných chvíľach, na spoločných snoch, na rovnakých učiteľoch a skoro totožných zážitkoch. Ibaže ja som ich vnímala citom a on rozumom.  A aj v tomto sme sa dokonale dopĺňali. Nikto nemohol pochopiť ako sme spolu vydržali tak dlho. Dvaja totálne odlišný jedinci. 
A tak sme začínali a tak končíme. Ako dvaja úplne odlišný ľudia. Ja chcem totiž niečo iné. Moje privilégium nie je prežiť život aký mi ho ľudia ponúknu, ja si chcem vybojovať svoj vlastný príbeh. Ja mám cieľ, on má melanchóliu a rečičky o tom, ako sa mu nechce žiť. Ja žijem naplno aon mi to závidí. A pritom som mu tak veľa krát ponúkla kúsok toho, čo vždy chcel. Jeho osobného modrého z neba. A nikdy si to nevzal. On totiž na tie moje kúzla neverí.
Boli sme dve deti, naivné, nevedomé toho, čo si pre nás život pripravil. Neskôr sme boli dvaja úplný blázni, ktorý chceli byť za každú cenu spolu. Písali sme texty, ktoré si doteraz zo slzami v očiach čítam, hrali sme role životom napísané a potom tie vlastné. Ja som vyrastala na doskách, ktoré znamenali sveta on ma preto obdivoval. On, ktorého som obdivovala zasa ja, pretože ma vedel vždy rozosmiať.
A potom prišla medzi nás ona. 
A všetko sa to pokazilo.
Vlastne ten príbeh poznáte...
A ja som zrazu chcela viac.
A už mi nestačili iba ukradnuté bozky pod rúškom noci a v alkoholovom opare.
Čo som chcela?
Možno jeho...
A možno... lásku? Súcit? Niekoho, kto by ma miloval? Alebo iba pomiloval? Niekoho, kto ma vedel bozkávať tak ako ty? Niekoho, kto mi chutil po vanilkových cigaretách? 
Ja to ani sama neviem...
Chcela som jediné. Priateľa, ktorý by sa vrátil zo svojho melancholického sveta ku mne na zem. Jeho. Môjho Mimozemšťana...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 miselka miselka | Web | 2. listopadu 2010 v 14:40 | Reagovat

neviem prečo ale niečo mi to pripomína :-?

2 Chris Chris | Web | 2. listopadu 2010 v 19:06 | Reagovat

:-( moja... aj mne to niečo pripomína

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama