Hodiny odbili polnoc...

4. března 2010 v 23:05 | Sklamaný Anjel |  Z vypatlanej hlaviny

Čas, ten neúprosný spoločník všetkých z nás. Čas, ten krutý hráč s našimi osudmi. Nevyužijeme sekundu a všetko sa rúca. Je to iba čas, ktorý nás tak nehanebne zraňuje citmi. A je to iba on, čo dokáže každú ranu vyhojiť. Čo je tak zlé na čase? Možno iba to, že beží. A občas až priveľmi rýchlo!





Čas bol našim spoločníkom už od útleho detstva. Obaja sme vedeli, že beží, keď sa naše oči prvý krát stretli a v tých tvojich tmavo-modrých hlbinách sa zaiskrilo. Ten úsmev a odvrátenie zraku, tá chvíľočka, ktorá rozhodla. Najradšej by som v tej chvíli luskla prstami a všetko zastavila. Doteraz si pamätám tú sekundu.
Čas vždy bežal, keď sme spolu sedeli na tráve, opretý chrbtami, ja nad knižkou a ty si sa hral s nejakou hračkou, keď sme liezli vysoko do korún tých stromov, ktoré dnes sú spílené a potom, keď prišlo lúčenie a ja som musela odísť. A nakoniec, keď sme po prvý krát spolu sadli do školskej lavice, keď si sa sklonil nad scenár, keď som je nemotorne prekladala naše vety do španielčiny, keď nám to všetko prišlo neskutočne vtipné a potom, keď sme si po prvý krát štrngli pohármi plnými tej krvavo-červenej tekutiny a vedeli, že robíme niečo zlé. Pamätám si tie úsmevy, ktoré sa nám mihli tvárou, také zákerné a zároveň vypovedajúce o všetkom.
Ale to bolo dávno, čas všetko zrovnal. Deti vyrástli na ľudí ešte nie tak úplne dospelých, no predsa len o čosi starších. A možno múdrejších!
Možno ani nie...
Všetko to začalo prvou láskou, prvou pusou, ktorá nebola tak úplne prvá, pretože ja si tú tvoju prvú pusu veľmi dobre pamätám. A samozrejme, prvými slzami kvôli láske. Pamätám si prvé spovede, veľa dlhých večerov a teba, vždy iba teba, ktorý si sa ku mne túlil, schovával hlavu do ohybu môjho krku a vravel, že som tvoja víla, tvoj anjel a budeš ma vždy ľúbiť. Jedine ty si ma vedel tak objať, pritúliť ku mne a utešiť tým seba aj mňa. Nakrúcal si moje vlasy na môj prst a spovedal si sa.
A potom som spravila chybu, veľkú chybu, Opäť tam bola tá naša krvavo-červená tekutina, metla ľudstva, niekto skrútený nad záchodovou misou, mentolové cigarety, prvý nesmelí dotyk pier a ten druhý, viac smelší, opitejší...
Občas sa pýtam, prečo sme to robili, čo také spôsobuje alkohol v krvi, že človek robí hlúposti?
Občas by som sa najradšej nič nepýtala.
Čas, to on spôsobil toto všetko, keby čas nebežal nikdy by sme nedospeli, nikdy by to nebolo tak zložité, aké to býva, keď sa dostaví puberta.
Nechcela som, aby to tak skončilo. Vždy som ťa ľúbila. Vravieval si to aj ty, vždy na konci dlhého rozhovoru, keď som unavená skladala telefón s úsmevom na perách. Dnes som ti ho položila v slzách a nezdvíhala ešte dlho potom, izbou sa rozliehalo Ľudia nie sú zlí a ja som nesmela plakať.
Na náš svet vždy svietilo ružové slnko na červenom nebi. Dnes sa už nedívam tak často na oblohu. Občas sa totiž ťažko drží hlava hore, keď
moje slnko zašlo. Priala by som si vrátiť čas, pretočiť hodinky o pár mesiacov dozadu, Priala by som si, aby si ma znova miloval tak ako predtým, aby som ja zabudla na to, čo všetko si robil, ako veľmi si ma sklamal.
Čas všetko zahojí, ale ja mu asi nikdy neodpustím. Čas mi ťa vzal, pretože si dospel, ako si to sám povedal. Už ma asi nepotrebuješ, som pre teba priveľká záťaž.
Čo s anjelom, ktorý sa vždy bál výšok?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ja ja | 9. března 2010 v 23:29 | Reagovat

Milujem ta

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama